“Nikdy som si nemyslela, že budem potrebovať pomoc paliatívneho tímu. Myslela som si, že mňa sa to netýka, že mi je to vzdialené. Ocino bol aktívny typ človeka, jeho choroba prišla náhle a nečakane. Slová pani doktorky o tom, že prognóza je veľmi nepriaznivá a tých spoločných chvíľ už
nemusí byť veľa, to bol pre mňa šok a pociťovala som veľký strach o ocina, bolesť, smútok. Terminálne štádium onkologického ochorenia môjho ocina všetko zmenilo a životy ocina i najbližších prevrátil hore nohami. Rozhodli sme sa so sestrou, že chceme mať ocina doma. A ak má prísť koniec, tak nech je s nami a v domčeku, ktorý postavil.
Cítila som, že pre “ víťaznú “ medicínu už Ocino nie je dôležitý. Ale pre tím mobilného hospicu áno, mal záujem, aby každý deň bol prežitý v ocinovej pohode a bez obťažujúcich príznakov. Všetky zdravotné ťažkosti, ktoré prišli sme prediskutovali a riešili.
Stretnutie s tímom mobilného hospicu vnieslo do našich dní pokoj a pocit, že v tom nie sme sami, že stoja pri nás. Cítila som sa istejšie. Návštevy tímu mobilného hospicu ocina vždy dobre naladili, vyčarili mu úsmev na perách, spoločne sme sa i zasmiali. Mal priestor aj povedať, čo ho trápi i teší.
Som nesmierne vďačná celému tímu mobilného hospicu za spoluprácu, za empatiu, za erudíciu, za pomoc, podporu, za ten pocit istoty, za každé povzbudivé slovo.
Veľmi si toho vážim a prajem Vám, aby ste boli takouto istotou i ďalším rodinám, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii ako my. Taktiež ďakujeme i za možnosť zapožičania si kompenzačných pomôcok.”
(Katarina Tarabová – dcéra pána J.M.)
